Kapitola 1, cast 1.

Kapitola prvá

Časť Prvá

         Zo spánku ma prebudil pípavý zvuk budíka. Zasa do školy. Vstal som, oprášil sa, vypláchol ústa a opláchol tvár a vyšiel som von. Hluk mesta zaútočil na všetky moje zmysly, zvuk klaksónov áut sa ozýval na celej ulici, nevábna vôňa hotdogov mi rozškvŕkala žalúdok. Pobral som sa mojím smerom a po ceste som kúpil noviny od čínskeho imigranta. Pozrel som výsledkové tabuľky a noviny opäť zahodil. Po pár minútach som už bol na mieste. Pred dverami ma čakal Michael aj s kávou. Vyzeral starší každým dňom, vlasmi už mal celé šedé a úsmev som u neho už nevidel týždne. Odkedy dostal rakovinu už na všetko kašle. A nedivím sa mu. Pozdravili sme sa, podal mi kávu a odišiel dovnútra vláčnym krokom. Zdvihol som zrak. Tak táto plechová budova bola moja škola. Omietka na miestach opadaná, namiesto okien plech. Rýchlo som vypil kávu, čierna, nechutná. Ale aspoň bola zadarmo. Odpľul som si a išiel dovnútra. Vnútri bol ešte väčší hluk ako vonku. Pípol som kartičkou aby tí hore vedeli že si dnes plánujem odrobiť tých mojich 75 centov. Zasadol som za svoju mašinu na drvenie plastových fliaš a zapol svoju svalovú pamäť. Za pár minút už budem len hýbať pákou každé dve sekundy. Zo sirény sa ozývali motivačné slogany: „Neničme prírodu. Recyklujme fľaše. Pomôžme prírode.“ Také kecy. Prírodu nemožno zničiť, tá sa vždy vyvinie, jediné čo môžeme zničiť sme my sami. Ten istý ženský hlas oznámil začatie osem hodinovej pracovnej doby a bežiaci pás sa dal do pohybu. Moja monotónna práca sa začala. Ani som sa na prácu nesústredil, celé som to robil automaticky. Vždy som myslel na ________. Čím viac som si to pripomínal tým som sa cítil istejšie že to bola najväčšia chyba v mojom živote. Nemusel som robiť túto prácu, mohol som sa mať lepšie. Ale bol som hlúpy, tak ako každý mladý, a teraz s tým musím žiť. Tu neexistujú druhé šance, dnes už nie. Zrazu niekto začal nahlas kričať od bolesti. Vzdychol som. Pozrel som na nástenné hodiny, ukazovali 6 minút po siedmej ráno. A už prvý úraz. Najhoršie je, že ja som to tu mal celé na starosti, musel som dávať pozor na môj blok. Síce som mal vďaka tomu o pár centov viac ale nestálo to za to. Celá táto práca nestála za to. Kývol som Michaelovi a on to za mňa prebral u mašiny. Zobral som lekárničku a vydal sa hľadať toho chlapa. Nebolo ťažké ho nájsť ani v tomto hluku, reval o stošesť. No skôr dieťa ako chlap. Keď som ho našiel, bol pri ňom ešte dakto, asi kamarát, ale toho som poslal preč. Všetci tu dobre vedeli že sa za žiadnu cenu nemáš postaviť od prístroja a spomaliť tým výrobu. Tento asi nie. Nováčik. Pozrel som na toho na zemi, krvácal. Na tejto linke sa robilo s kovom, asi ho niečo porezalo. Nebolo to nič vážne, ale aj tak natieklo veľa krvi. Vytiahol som obväz a obmotal som mu ho okolo ľavého predlaktia. Pomohol som mu na nohy a zobral ho von. „Nadýchaj sa vzduchu, máš desať minút, potom musíš späť, alebo odtiaľto môžeš vypadnúť.“ Nechcel som byť hnusný, ale bolo mi to jedno. Každý kto tu robí, musí makať, bez ohľadu na úrazy, ak chce svoje peniaze. Ale aj tak sú tí chlapci chudáci, ledva dokončili školu a už tu musia robiť. Ale čo s tým, každý tu musí robiť ak chce prežiť. Vrátil som lekáričku a pobral sa za svoju linku. Poďakoval som Michaelovi. Ten má ešte horšiu robotu ako ja, len stojí a pozerá kto potrebuje záskok, a potom robí namiesto neho. A dostáva len toľko, koľko robí. Ak nik nepotrebuje záskok celý deň, nedostane nič. Pobral sa na miesto toho malého chalana, s trochou šťastia pôjde domov a Michael si dačo zarobí. Prešlo pár hodín a nastal čas obeda. Znovu sa ozvala siréna: „Oznam: Z dôvodov podozrenia na šírenie salmonely sa dnešný obed ruší. Opakujem: Z dôvodov podozrenia na šírenie salmonely sa dnešný obed ruší. Prosím pokračujte v práci.“ Také kecy. Obed sme nedostali už dva týždne.
          Najskor preto, ze je zima. Kazdorocne cez zimu mame menej prace nez zvycajne. Z nejakeho dovodu ludia v okoli produkuju menej bordelu cez zimu nez cez zvysok roka. Spolocnost teda nezaraba tak akoby chcela a tak okresava vydavky, kde sa da. Je to uz stokrat odpocuvana pesnicka o tom ako mame my pochopit, ze doba je "zla" a tak prisiel cas utahovat opasky. Naozaj by som sa chcel opytat toho genia co na to prisiel, ktory bezpochyby dostava 100x viac ako ja, ci si skutocne mysli, ze doba je, a bola, aj niekedy dobra.Tento raz sa ocividne rozhodli usetrit na obede. Pochybujem, ze by sa sem vobec salmonela odvazila vstupit bez toho aby ju neznicilo to svinstvo, ktore vychadza z masin, a ktore tady tak horlivo vdychujeme. Na druhu stranu aspon usetrim na dezinfekcii, nie? A koniec koncov aspon mi nesiahli na vyplatu ako po minule roky. Na konci kazdeho tyzdna maju vsetci dozorcovia usekov za ulohu odprezentovat produktivitu svojich ludi svojmu dozorcovi. Tieto stretavky su pre mna takym malym svetlom v sedom dni, pretoze vidiet ako sa desat tupych ludi snazi vysvetlovat cisla moze byt niekedy komicke. Naozaj neviem ako tato spolocnost moze za takychto okolnosti stale fungovat. Nas dozorca to zase odprezentuje svojmu dozorcovi, ten zase svojmu a tak sa dostaneme az k nasmu "chlebodarcovi" ako sa on velmi rad nechava oslovovat, kokot stary, panovi riaditelovi, ktory ma pod palcom celu nasu cast mesta. Skutocne lepsie vymyslenu byrokraciu by som nenasiel ani na ministerstvach. Kazdopdne, zrovna dnes sa chysta jeho dlho ocakavany prihovor k pracovnikom. Och, ako ja milujem zostat po praci v robote o dve hodiny dlhsie aby som si mohol vypocut cloveka, z ktoreho sa mi robi fyzicky zle.}Stale je este len rano a ja uz myslim na neprijemnosti. Musim nejako zamestnat mysel. Ten mlady sa tady este stale neukazal a uz je to vyse patnast minut. "Michael, vyzera to, ze mas dnes job, uzi si ho dosyta". Michael sa mierne krcovito pousmial a rychlym krokom sa vydal ku kovovej triedicke, snad keby sa nahodou ten chalan este dovtedy ukazal a predbehol ho. Aj keby sa ukazal aj pred styrmi minutami, poslal by som ho prec. Po case som sa naucil, ze jedna z najdolezitejsich ludskych cnosti je spolahlivost. Ak ti chyba, nemas u mna, ani v tomto malom state miesto. "Boze". Tieto moje reci, niekedy sa takto prichytim hovorit, ako keby som tomuto posranemu miestu velil. Co to so mnou dnes je, a vobec celkovo v poslednej dobe? Chlapi, ktorych tady poznam uz dlho, sa so mnou prestali bavit ako s priatelom. Skor ako s nadradenim sa so mnou rozpravaju. Dokonca, ako sledujem, aj Michael sa zmenil. Toto prekliate miesto. Toto prekliate miesto ma raz zabije. Rovnako ako zabilo moje sny v prvy den, a moju nadej na nejaku buducnost v ten druhy, co som sem prisiel. Toto okolie, jeho zvuk, smrad aj chut otupi tvoje vnemy tak uspesne, ze po chvili ti je jasne, ze si na tom najhorsom mieste v zivote.Presvedcovanie a ovplyvnovanie, ano, to tu funguje naozaj dokonale. Pracovnici su tu zbaveny svojej hrdosti, ak sem teda s nejakou prisli, comu podla toho aky typ ludi sem chodi "hladat stastie", velke sance nedaval. Vobec s tym aka spolocnost je z druhej strany tohto plechoveho monstra ide tiez celkom strach. Hlavne stary ludia tu, co si este spominaju na to, ako tu bol kedysi park, a bolo vidno modru oblohu, ako ludia zili svoje zivoty v utopickej spolocnosti musia byt kvalitne zdeseny. Povedal som v utopickej, no, z pohladu mladych urcite, z pohladu ludi, ktory aspon na zakladnej skole pricuchli k dejepisu to bol. takisto krasna doba, ale vedia, ze ta pred nou este krajsia a este krajsia. Ludskemu pokoleniu sa skutocne musi nechat ako sa dokaze prisposobit vsetkemu. Vsetkemu, pokial nevie, ze inde je lepsie. Tyto ludia nemaju ani tusenie, ze je to niekde lepsie, nevedia, ze napriklad v istych castiach Afriky je stale povodna vegetacia. Viem to, lebo sme sa tam s otcom boli pred piatimi rokmi pozriet. Vtedy bolo vsetko ine. V prvy den, to bolo jediny krat, co so mnou riaditel hovoril. Teda ja som skor len pocuval. Velmi jasne mi vysvetlil, ze ak mam v umysle tady prezit, nemozem roznasat nezmysli o tom, ze je niekde lepsie ako tu. Tu, na tomto mieste, kde je exemplarne vidiet ako hovorili v televizii "dosledok znicenia prirody vonkajsimi vplyvmi" alebo ako by som to ja nazval "technicke K.O. ludstva samemu sebe".
         Rýchlo som potriasol hlavou a pustil tie myšlienky na bok. Bola to pravda ale už ma nudilo stale sa lutovať. Koniec koncov, je to moja vina. Keby som Jej nebol nikdy uveril, neskončil by som tu, mohol som sa mať lepšie a môj otec ešte mohol žiť. Sprostá suka. Som bez priateľov, bez poriadnej práce, bez rodiny, bez nálady na život. Ešte aj tú posranú bezpečnostú sieť dali okolo strechy, aby sa náhodou niekto s podobnými myšlienkami nerozhodol spraviť firme škandál. Samozrejme, pri pohľade zvonku vidieť nie sú, veď aká by to bola reklama, ale tie staré posprejované plechy určite dôveryhodnosti firmy neškodia. Ale sem aj tak nik nechodí, a ich sídlo v hlavnom meste je prepychovo zariadené aby zbohatlíci vedeli do čoho investovať. Škoda reči, škoda myšlienok. Nemám nič čo by ma tešilo, je načase vypadnúť odtiaľto a rýchlo to skončiť.
Zastavil som bežiaci pás a napriek súdiacich pohľadov ostatných okolo mňa som si vzal svoj ruksak a pobral som sa k dverám. Samozrejme, nik mi nebránil, veď im to bolo jedno, rýchlo si nájdu náhradu. Vedel som že na môj návrat počkajú ešte hodinu, predsa len som nadriadený a hodina je aspoň nejaký prejav úcty. Možno ma moje myšlienky do hodiny prejdú, ale aj keby, sem sa už nevrátim. Zapískal som aby som chytil Michaelovu pozornosť ale v tom hluku ma nebolo počuť. Tak som sa ani nenamáhal rozlúčiť sa, aj tak ma posledných pár týždňov viac menej zdravil len zo zvyku. Vyšiel som dverami na ulicu. Stále bolo ráno, ledva prešla hodina. Nechápal som ako som to v tej diere mohol vydržať 2 mesiace. Ale to je teraz jedno. Počasie ešte bolo dobré, ale už sa začínalo ochladzovať. Ani som nevedel kam sa mám vydať, tak som šiel rovno. Celá táto štvrť stála za hovno. Ale aspoň som tu mal byt. No byt. Bol napol rozpadnutý a v spálni som spal s 3 Indmi. Veci som tam nemal žiadne, nájom som neplatil. Majiteľ bol dávno mŕtvy, zavraždili ho Indovia. Ja som s nimi býval len vďaka tomu, že som bol v správny čas na správnom mieste. Pred nejakým časom som videl ako vchádzajú do budovy. Nevedel som o čo ide, ale mohli mať pre mňa nejakú prácu, tak som ich sledoval. Každý sa tu snaží zarobiť ako len môže, vyzerali dobre oblečení a tak som myslel že majú peniaze. Išiel som za nimi, videl som ako rozkopli dvere na treťom poschodí a toho starca čo tam býval jeden z nich uškrtil. Určite mali tento byt dopredu naplánovaný, nie je tu veľa starých ľudí. Zostal som tam stáť ako skamenený medzi dvermi a s otvorenou hubou som pozeral ako sa starcov pohľad mení na sklenený. Keď si ma všimli, jeden z nich začal dačo trepať, moc som tomu nerozumel, a potom sa na mňa jeden z nich otočil povedal: "Ty tu, polícia nie." Súhlasil som. Boli to amatéri, sem polícia dávno nechodí. A naviac som nevidel problém prečo by aj mňa nemohli zabiť. Asi boli posraní aj z toho starca. Telo sme vyhodili na ulici do kontajnéra o dva bloky ďalej. Bola to pre mňa veru šťastná noc, dostal som byt zadarmo, síce bez tečúcej vody a elektriky, ale aspoň držal stálu teplotu.
Veľa som toho neriskoval, ak si byt nikde nenájdem, vrátim sa. A predsa tu sa dá prespať skoro všade. A ten hluk ma už unavoval, tak som sa vydal čo najďalej od toho, čo som poznal.