Kapitola 1, cast 2.

Kapitola Prvá

časť druhá

          Dostal som sa az na periferiu priemyselnej casti. Bolo na case ujasnit si kam chcem vobec ist. Pojdem spat odkial som prisiel alebo zariskujem a vydam sa opacnym smerom? Na zapad odo mna bola stara vlakova stanica. Cas sa s nou nemaznal, budova, ktora byvala ozdobou kedysi prosperujucej komunity teraz zyvala prazdnotou a len tazko bolo rozoznat pod vrstvou rezy stary plagat s napisom odkazujucim na lepsie casy. "Stanica Rufton vita vsetkym ctenych navstevnikov nasho obdivuhodneho mesta". Toto miesto bolo vskutku uvitacou branou do okolia, ktora predpovedala situaciu v meste, ci uz vtedy alebo teraz. Prave tadialto som sa prvykrat dostal na toto bohom zabudnute miesto. Pokial si dobre spominam skupina bastardskych sprejerov ma napadla hned pri vystupe z vlaku. Ked sa na to spatne pozeram, necudujem sa im, bol som predsa jediny pasazier siroko naokolo. Kto iny by sem predsa z vlastnej vole vstupil. Zahravam sa s myslienkov, ze by som tiez mohol skusit zacat okradat cestujucich ako ti zasrani, mozno by ma naucili nejake to "know-how" alebo dokonca poctili moznostou ist s nimi rabovat. Ale nakoniec, viac by som si zarobil aj v mojej byvalej robote, naokolo nie je nikdo kto by stal za to byt okradnuty. Vlastne, jedine nas pan "chlebodarca" by bol vskutku dokonala obet, ale som si isty, ze ja by som sa zase neovladol a musel by som ho podrezat, ked uz by som mal tu prilezitost a to by som si zbytocne narobil dalsie starosti s policiu a najskor aj s tajnymi, a to sa, aspon zatial, vazne neoplati. Hmm..ale plan je dobry, to sa musi nechat. Takze je to jasne, musim ist opacnym smerom. Jedine co o opacnom smere viem, je to, ze to najskor bude stat za rovnake, ak nie vacsie hovno ako tu. Predsa len aby som sa vyhrabal z tejto diery potrebujem aspon zazrak a k tomu nejaky motorizovany prostriedok. Pri mojej ako takej schopnosti riadit sa podla hviezd som pochopil, ze je mi to teraz uplne na velke hovno a musim pockat na zapad slnka. Co ale budem robit dovtedy? Mozno by som sa mohol popozerat po mape. Som si isty, ze v niektorom z novinovych stankov na namesti musia mat nieco na ten sposob. Cesta na namestie je cela posiata zobrakmi. Narozdiel od zvysku mesta, tu o nich doslova zakopavam. Cele rodiny na uliciach. Deti, ktore sa snazia chytit male mysi alebo krysi aby bolo co pod zub. Starsi to maju premyslenejsie, kazdy den chodia na lov do kanalov. Ked sa podari, oslavuje sa, ked sa nepodari, umiera sa. No nie je to jednoducho dokonale, ked clovek odhodi vsetky zabrany, ktore boli do neho tlacene spolocnostou a necha volny prietok tej animalnej energii, o ktorej po cely ten cas hovorili, ze nema miesto v civilizovanej spolocnosti? Je to takou oslavou navratu k podstate, k prirode samotnej, ked sa nad tym jeden zamysli. Ale dost bolo reci, treba smradlavych zobrakov dat z cesty a zamerat sa na to, preco som tu.
         Tak som sa vybral druhou stranou, na východ, dúfajúc že narazím aspoň na nejaké jedlo. Mal som v kapse síce asi 30 centov ale nechcem ich míňať. Už sú asi 3 hodiny poobede a okrem tej rannej kávy som nič nemal. Ale zvykol som si. Stále som šiel po ulici, ledva stretajúc dakoho iného okrem detí a žobrákov. Deti mali rodičov v práci, tak mali na starosť jeden druhého. Veľa z nich tu do školy nechodí, načo aj, sú to zbytočné výdavky. Dostal som sa na jednu z hlavných ulíc, tých, čo vedú do iných častí mesta. Otočil som sa naľavo a ako som mohol predpokladať, videl som železnú bránu a nejakých žoldnierov okolo nej. Stáli aby zabránili chudákom prechádzať do "bohatších" častí mesta. Ako som predpokladal, von sa z tejto zasranej štvrte asi nedostanem. Celé mesto je rozdelené asi na 20 častí, z toho asi len 4 sú bohaté. Tá časť, do ktorej cestu strážili tí tupí psi, nebola ani tak bohatá, ale mala menej žobrákov a lepšie možnosti práce. Ale ja som mohol srať na prácu, na všetko. Približovať sa k bráne nemá zmysel,buď by ma hneď strelili, alebo by sa ma spýtali či mám dosť peňazí aby som im zaplatil. 30 centov veru nestačí, takže by som skončil okradnutý s guľkou v hlave tak či tak. Nevedel som kam mám ísť, či mám pokračovať alebo sa poobzerať po nejakom jedle. Cesty tu boli prázdne, tu žiadne autá nechodia, jediné autá sú v časti kde bývam, teda býval som, a aj to nie sú športiaky ale skôr staré šunky pamätajúce ešte lesy čo tu stáli. A to bolo kurva dávno, asi 70 rokov.
Prešiel som cez hlavnú ulicu, dúfajúc že na druhej strane nájdem dačo v zapadnutých uličkách, ale stačilo mi len nazrieť a videl som len odpadky, tu a tam pár mačiek či psov a dokonca aj pár deciek. Čo iné mi ostávalo, musel som ísť do niektorého bytu a jedlo si násilne zobrať. Možno im aj zaplatím, záleží ako sa to vyvinie. Prešiel som cez jednu z tých páchnucich uličiek až k zadným dverám a otvoril som ich. Neboli zamknuté - žiadne prekvapenie, ľudia tu míňajú peniaze na iné veci ako zámky. Ocitol som sa na schodisku, tak som vyšiel na prvé poschodie. Bytmi tu som sa ani nezaoberal, zvyčajne tu sú chudáci čo sami nič nemajú. To čo mňa zaujímalo bolo tretie až štvrté poschodie - starci a stareny, čo málo chodia von a bývajú vyššie aby si nikto nemyslel že tam sú. Veď akému starému by sa chcelo šliapať schody po osem hodinovke v továrni. Vyšiel som na tretie poschodie, a hlad dával o sebe vedieť stále viac a viac. Potichu som otvoril dvere od prvého bytu. Mal som šťastie, neschytal som to hneď do tváre s dačím tvrdým, to je dobré znamenie. Otvoril som ich dokorán, naskytol sa mi pohľad na malú chodbu s dvermi napravo a predo mnou. Chodbička, zdá sa, ďalej pokračovala doľava a do kuchyne. Na moje prekvapenie, zdalo sa to tu celkom udržiavané a čisté, určite ešte nedávno obývané. Pozrel som vpravo do izby, čo vyzerala že kedysi bola obývačka. Pohovka, pár spadnutých či napol visiacich obrazov, zabednené okná cez ktoré však prenikalo celkom dosť svetla. Zdalo sa to čisté. Zavrel som za sebou vchodové dvere a začal som prehľadávať tých pár šuplíkov čo tam boli. Žiadne konzervy. Otočil som späť na chodbu a všimol som si ďalších dverí, ktoré však boli zabednené s utrhnutou kľučkou. "Kúpeľňa" zamrmlal som. Po tom čo tu odpojili vodu, veľa ľudí zadebňovalo zbytočné miestnosti, i keď som nechápal načo, mohli ich aspoň prenajať. No čo už, mne to bolo jedno. Dvere na konci chodby boli ďalšia izba. Otvorili sa so zaškrípaním a zdalo sa že je to spálňa alebo čo. Ako prvé ma ovalil neskutočný smrad. Veci tu boli omnoho viac zničené a porozhadzované. Sem zrejme nik nechodil. Rýchlo som prezrel skrinky a okrem jednej hnijúcej krysy, čo zjavne spôsobovala zápach som nenašiel nič. Zostával kuchyňa, snáď budem mať šťastie. Prešiel som chodbičkou na ktorej konci bol stôl a pár stoličiek, na stene rozbité hodiny a zarámované fotky. Zasa nič. Prezrel som kredence, a našiel som aspoň jednu konzervu zeleného hrášku. Dal by som svoje deravé boty za to že boli po záruke, ale mne to bolo jedno. O roh kredenca som prederavil konzervu a snažil sa vysypať si jej obsah do úst. Ani som sa nepozeral na farbu toho čo som hltal, ale nechutilo to zas tak zle. Ale ani dobre. Položil som plechovku a vytiahol staré tričko z batohu. Aj tak ho potrebovať nebudem, tak som do neho aspoň zabalil konzervu, hodí sa na horšie časy. Zrazu som začul ako sa vchodové dvere otvárajú. A sakra pomyslel som si. Nechal som otvorené dvere do tej smradľavej izby čo asi slúžila ako toaleta. Potom sa ozval mužský hlas: "Čo to kurva..."
         "Co je to za smrad?! Herry, si to ty? Kolko krat ti musim hovorit, ze ked series musis za sebou zatvarat dvere." Rychlo som sa pritlacil k stene a opatrne som sa pozrel cez roh na chodbu. "Herry, clovece, si tu?" Spytal sa este raz muz. Pomaly a neisto zacal postupovat po chodbe. Jeho vyraz sa v okamziku zmenil z bezstarostneho na zamraceny. Typom tela by zapadol do armady nasho riaditela. Vsimol som si ale, ako cudne naslapuje na lavu nohu. "Je tu niekdo?! Pytam sa kurva naposledy". Zrevanie mi rozbusilo srdce. O co mu sakra ide? Kto je kurva Herry? Prehliadol som nieco? Uz som to tu poprezeral a nic som nenasiel. Som v slepej ulicke, jedina cesta von je cez tu pochybnu osobu. Mozno len prehanam, mozno staci, ked sa mu hned ukazem a on ma necha na pokoji. Ale stale mam pocit, ze to bude magor. S mojim stastim v tej smradlavej izbe urcite v noci vyvolavaju minimalne pana podsvetia a uz im to najskor prestalo stacit tak si rovno zabarikadovali okna nech maju non stopku. Tak ci tak, to hovado vyzeralo vyvedene z rovnovahy a stale sa priblizovalo ku mne. V tom sa cosi mihlo vo vstupnych dverach. Vsimol som si to podla vsetkeho len ja. Chlap bol najskor posraty od strachu. Rovnako ako ja. Privrete vstupne dvere sa pomaly zacali otvarat. Niekdo, alebo nieco si dalo zalezat aby to nevydalo ziaden zvuk. Najskor som uvidel len nohu. Kvalitne kozene topanky, musi to byt zlodej. Objavila sa ruka a do miestnosti vstupilo cele telo. Muz. Cez tvar mal prehodenu modru ozdobnu satku s ocami zahalenymi siltovkou. Krok po kroku sa zakradal po chodbe. V ruke sa mu zablyskala dyka. Kde na to ten zlodej chodi? Topanky, rucna zbran, to mi tu nevedel zohnat ani ten indicky diler. Snad sa pokusa zneskodnit toho pred nim. Dufal som v to. Herryho kamaratovi chybalo uz len par krokov na to aby ma zbadal. Bol moja jedina nadej. Aj by som sa pomodlil keby som sa cely tak netriasol. V momente sa rozbehol na chrbtom otocenu gorilu, odrazil sa a celou silou jej vrazil cepel do krku, az som zbadal hrot vychadzauci z druhej strany s vitaznym krvavym vodopadcekom. Nevladne telo padlo na zem rovno predomna. Zabijak vo vzduchu stratil rovnovahu a nemotorne spadol vedla obete. Teraz mam sancu, musim nieco urobit. Rychlo som vytiahol dyku z krku a skocil som nanho. Uvidel som jeho oci, boli sede a plne zdesenia. Bodol som ho do hrudnika. Jeho kricanie bolo priserne. Pritlacil som rukou na jeho satku, ktorou si zakryval usta aby som mu zabranil zalarmovat zvysok domu. Bodol som ho este pat krat, na miesto, kde som dufal, ze trafim srdce. Po chvili sa rev zmenil na kvilenie a napokon zvuk uplne ustal. Uvedomoval som si, ze nikoho ineho, kto by za mnou teraz prisiel by som nebol schopny zabit. No az neskor som pochopil co sa mi vlastne teraz podarilo. Potreboval som presunut tela niekam, kde ich bude tazke najst. "Ten smrad" zamrmlal som. To je to miesto. Trvalo mi asi pat minut dostat ich oboch do izby. Zatvoril som za sebou dvere a zacal ich prehladavat. Prve co som schytil do ruk bola dyka. Vyborne, kto by cakal, ze budem mat take stastie na takyto poklad. Teraz mam aspon nejaku sancu odradit potencionalnych zlodejov. Pozrel som sa na jeho boty, z blizka vyzerali este lepsie. Krasna gumenna podrazka, musia byt nove. Tento chlapik urcite nebol len obycajny tulak. Dufam len, ze nebude nikomu chybat. S radostou ako u vianocneho stromceka som vyzul svoje zodrate tenisky a nazul si tie jeho. Jemu aj tak chybat nebudu, tak naco mat z toho zly pocit. Keby som ho nezabil ja, najskor by dyku vrazil aj do mna, a to predsa nemozem riskovat. Bral som to skor ako kolobech zivota, o lovcovi a potrave. Tady nikdy presne nevies, ktorou dnes budes. Dnes som mal to stastie zalovit si. Prvy krat v zivote. Nie vsak naposledy, tym som si bol isty. Takmer som zabudol na toho druheho. Presiel som mu bundu ale bola prazdna. Skusim nohavice. Ked som sa dostal k jeho lavej strane, zacitil som nieco cudne. Nieco ma s nohou. Presiel som rukami pozdlz lavej nohy. Bola mensia ako prava a cudne tvrda. Je mozne aby to bola umelina? To by vysvetlovalo tu chodzu. Obciahol som jeho lavu topanku a potiahol som. No skutocne, na jedno potiahnutie som vytiahol z nohavic protezu. Teda skor jeden kus dreva, bez klbu. Zachytil som zvuk, suchot vo vnutri. Otocil som drevo aby som sa mohol pozriet z druhej strany. Vnutro bolo dute, vyplnene papierom. Zatriasol som este raz. Zase ten zvuk, musi tam nieco byt. Rychlo som povyhadzoval vsetku vypln. Na samom dne bola obalka. Nedockavo som sa za nou naciahol. Pest sa mi ale v polovici zasekla a nepustila ma dalej. Napaleny som sa zasmial nad svojou debilitou. Otocil som kus dreva a obalka sama vypadla. Bez adresy, otvorena. Vyzerala byt plna malych papierikov. Rychlo som ju otvoril. To co bolo v nej mi vyrazilo dych.
         Medzi všetkými tými papierikmi bola poskladaná 20 dolárová bankovka. Neveril som vlastným očiam, naposledy som túto nádheru videl pred mnohými rokmi, a aj to len ako si ju náš chlebodarca strká do peňaženky. Hej, mal som tú česť vidieť ho, pri otváraní tej zasranej fabriky. Vtedy som bol ešte chalan čo bol so školou na výlete, aby sa pozrel kde pravdepodobne prežije celý zvyšok svojho krásneho života. Rozbalil som bankovku. Bola pravá, o tom som sa presvedčil hneď ako som ju podržal oproti tej troche svetla čo prichádzala z chodby. Ostatné papieriky boli len nejaké novinové ústrižky, zjavne len na zamaskovanie. Prečo ju mal ten týpek v nohe neviem, kúpil by si za ňu celkom dobré veci, ak by vedel kde. Možno aj lepšiu dýku ako táto. Pozrel som na ňu znova, prehodil som si ju v rukách a snažil sa zvyknúť si na rukoväť. Vo vzduchu som ňou pár krát švihol. Celkom mi sedela. Bola celkom obyčajná, krvavá čepeľ bude po umytí znovu biela a rukoväť bola čierna. Na boku rukoväte bolo vyrytý nejaké písmeno, vyzeralo to ako S. Kto vie, asi to potiahol v nejakom fajn obchode. Na tom nezáležalo. Strčil som si dvacku do novej čižmy, nemôžem si dovoliť stratiť toľko peňazí. S týmto môžem vyžiť aj na mesiac. Zobral som si puzdro z opasku toho so šatkou a aj s dýkou som si ho pripol na svoj opasok. Postavil som sa a pozrel na telá. Spravilo sa mi trochu nevoľno ale pridržal som sa kredenca a zhlboka sa nadýchol. A zasa udrel ten smrad. "Radšej vypadnem." povedal som si. Vyšiel som späť na chodbu kde sa celé jatky odohrali. Krv bola takmer po celej zemi a tiež zanechávala jasnú čiaru smerom do satanovej kaplnky. Ak tam naozaj vyvolávali pekelné potvory, teraz bude mať ich veliteľ obete. Zobral som si batoh, prekročil mláku, aby som sa čo najmenej zašpinil a vydal sa von. Stále bolo svetlo, to je dobre, ale ja by som si mal hľadať nejaký úkryt na noc. Po tom čo som tu videl si určite potrpím na extra zabezpečenie. Nebol som si istý či je bezpečné vyjsť von, čo keď tam sú komplici čo na nich čakajú, či už na jedného alebo na druhého. Ale keď neprišli doteraz, asi tam žiadny niesu. Zaujímalo by ma prečo ho ten maskáč zabil, či mal nejaký dôvod alebo bol len bažiaci po krvi. Ale tipoval som ho na amatéra, veď zabíjať so skokom je asi hlúpe. Ale ja o tom veľa neviem.
Pobral som sa von a dolu schodmi. Neplánoval som zostať v tomto paneláku o nič dlhšie. Predtým než som vyšiel zadným vchodom uistil som sa že na ulici nik nebol. Tváril som sa nenápadne, ako keby sa nič nestalo. Čím som bol na ulici dlhšie, tým horšie na mňa to ticho pôsobilo. Niečo sa mi nezdalo v poriadku. Zrýchlil som krok, a stále sa obzeral za seba. Zatočil som vľavo v smere na hlavnú ulicu, a vrazil som do niečoho. V tej rýchlosti som si to ani nevšimol. Rýchlo som potriasol hlavu a odstúpil. Bol to len žobrák. "Ehm, mrzí ma to." zahabkal som pozrel sa na neho. Civel na mňa ako na zjavenie a potom sa dal prudko kričať. "Aaah zachráň sa kto môžeš, je to vrah." Kukal som na to jak vyjavený. Čo sakra ten starý fetuje? Ale potom mi to cvaklo, takmer celé tričko mám od krvi, nejakú mám dokonca aj na tvári ako som zistil pri pretretí čela. A kurva, pomyslel som si. Zdá sa že som v pekných sračkách. Z batohu som si vytiahol vodu a trochu som si pokvapkal po tričku a snažil sa tú farbu zmyť. Moc toho nešlo dole. Zrazu sa ozval hlas predo mnou: "Hej ty!" zdvihol som zrak a zachytil som len bejzbalku letiacu do mojej tváre.